Pri detektívkach autori nezvyknú zásadne obmieňať svoje postupy. Zvyčajne zachovávajú atmosféru príbehu a rovnaký pomer dialógov a opisov, používajú totožné prostriedky na stupňovanie napätia a jeho uvoľnenie. Zaužívaných schém sa pridŕžajú aj pri voľbe miesta deja, ktorý rámcujú v podobných časových úsekoch. Rovnako takmer totožným spôsobom zachycujú jednotlivé postavy, pričom hlavní hrdinovia zvyknú vystupovať vo viacerých knihách zoradených do sérií. O to viac poteší, ak sa spisovateľ rozhodne vyhrabať z vyjazdených koľají. Jo Nesbø sa o to pokúsil (aj keď nie prvýkrát) vo svojej poslednej knihe Syn, ktorá je už niekoľko mesiacov k dispozícii aj v slovenskom preklade.
Nesbø nezanechal svoj štýl rozprávania ani ostatné formálne prostriedky. V porovnaní s minulými knihami sa z deja nijako nevytratila korupcia, nórske podsvetie, krutosť, či brutálne vraždy, hoci celkovo je príbeh o niečo miernejší než predošlé. Zásadná zmena nastala v tom, že túto detektívku, či skôr triler, opustil slávny vyšetrovateľ Harry Hole. Nahradil ho starší a menej impulzívny inšpektor Šimon Kéfas, ktorý síce nepije, no je poznačený gamblerskou minulosťou. Ba čo viac, hlavným hrdinom tentoraz nie je policajt, ale väzeň Sonny Lofthus, narkoman odsúdený za vraždu a syn mŕtveho policajta, Kéfasovho blízkeho kamaráta. Tento mladý muž ujde z dobre stráženého väzenia nazvaného Štát a snaží sa pomstiť vraždu svojho otca.
Napriek novým postavám sa na prvý pohľad nič zásadne nezmenilo. Namiesto Harryho Hola naháňa zloduchov skrivodlivo odsúdený syn a sekunduje mu pri tom policajný úradník Kéfas. Dalo by sa čakať, že napokon vyjde pravda najavo, všetci pochopia, kto je naozaj vinný a zlo bude potrestané. Lenže tentoraz je to inak. Napriek tomu, že Hole je alkoholik, používa „netradičné“ metódy a nelegálne prostriedky, neprestáva byť dobrý policajtom a vždy chce chytiť vraha. Hoci je občas na hrane, váhanie vždy premôže a rozhodne sa podriadiť právu, vinníka odovzdáva úradom (ak už nie je mŕtvy, alebo ho nie je možné legálne potrestať), čím dáva zadosť aj spravodlivosti. Zakaždým sa pohybuje v medziach zákona a drží sa jeho litery, pričom sa nenechá zlákať citmi ani napätou situáciou.
Naproti tomu v detektívke Syn sa zákon stáva úplne irelevantným. Väzeň na úteku Sonny Lofthus nepostupuje americkým spôsobom – nedáva indície polícii, aby chytila zločincov, ani ich nepredhadzuje verejnosti, či súdom. Systém ho sklamal, preto vôbec nezaujíma. Potrebuje sa pomstiť všetkým, ktorí donútili k samovražde jeho otca, pričom ich trestom je smrť. Ani raz nezaváha a neuvažuje nad tým, že by mal konať inak. Vraždí ich jedného po druhom, aby vykonal pomstu a dal spravodlivosti zadosť. Nespolieha sa na nijaké sprostredkovanie – neverí skorumpovanej polícii, súdom ani vyššej moci. A v tomto úsilí ho napokon podporí aj inšpektor Kéfas prenasledovaný výčitkami a prízrakmi pochybnej minulosti.
Takémuto anarchistickému prístupu ku chápaniu spravodlivosti nemožno porozumieť bez prostredia, do ktorého je príbeh vsadený. Hlavný hrdina Sonny sa pohybuje v rámci úplného okraja nórskej spoločnosti – medzi delikventmi, väzňami, narkomanmi, bezdomovcami. Obávaná smrť tu býva častá, bežná a neraz prijímaná s úľavou ako jediné vyslobodenie. V kontexte tejto najbezmocnejšej sociálnej vrstvy obyvateľstva, ktorú autor konfrontuje so svetom všemocných, sa javí Sonnyho konanie ako pochopiteľné a jediné možné. Stáva sa prostredníkom (nie hrdinom, ani Rambom) nastolenia protizákonnej spravodlivosti, ktorá by inak neprišla. Opierať sa o zákony tu nemá zmysel, pretože sú na chobotnicu prikrátke.
Nesbø neprestal byť romantikom pokiaľ ide o vzťahy medzi mužom a ženou napriek tomu, že túto knihu charakterizuje bezvýchodiskovosť situácie, nutnosť konať napriek neistému výsledku, či zvrátenosti celého systému. No dokázal sa odpútať od banality samoúčelného zabíjania a chytania vrahov, či čiernobielej optiky dobra a zla. Ponúka komplexný sociálny príbeh, na ktorom je paradoxné jedine to, že vôbec nepripomína krajinu, kde sa odohráva. V priebehu čítania sa takmer nedá ubrániť dojmu, že ide o stredoeurópsky kontext a nie o pokojné a nekorupčné severské pomery. Na kvalite to však tejto knihe vôbec neuberá, skôr naopak, v našom prostredí má o to väčší potenciál zapôsobiť a inšpirovať.