Učitelia mali minulý týždeň svoj sviatok. Honosné oslavy to určite neboli. Podgurážených pedagógov asi nik nestretol. Jedine ak by pili od žiaľu. Nad sebou a nad svojimi (a cudzími) deťmi. Nad nemennosťou situácie, v akej sa nachádzajú. Bezútešnosťou, ktorá sa týka všetkých, ktorí nečakajú len na dôchodok. Sú unavení trápnosťou rečí o ich potrebe a nenahraditeľnosti. O ich význame pre spoločnosť a budúce generácie. Ach, tí učitelia! Príklady obety! Zaslúžia si obdiv a poklonu! Kvetinku na konci roka. Šerpu na stužkovej. Poďakovanie v diplomovke. Občas aj pozdrav na ulici. A pár šupov na konci mesiaca.

Ako každé štyri roky, aj o rok budú učitelia prioritou každej politickej strany. Po voľbách im zvýšia plat o toľko, že to bude hanba povedať. Už to prestáva byť o bedákaní a nadávaní na systém, štát, či politikov. V školstve to zašlo príliš ďaleko. Teda vlastne prihlboko. Padlo úplne na dno a bezmocne sa vôkol seba pozerá. Hľadá nejakých konkurentov, alebo aspoň útechu z podobného osudu. Márna snaha. Nikoho nevidí. Všetci v Európe sú na tom lepšie. Slovensko je posledné aj v rámci OECD. Prinajmenšom pokiaľ ide o odmeňovanie pedagógov. S kvalitou vzdelávania to bude podobné. Viac už nemožno chcieť. Prepadnúť sa už niet kam. Povedzme si to nahlas. Bez výhovoriek. Sme poslední.

Prečo je to tak? Ako je možné, že školstvo, ktoré sa týka každého, je na tom tak zle? Z akého dôvodu si ceníme prácu učiteľov tak nízko? Prečo je potrebné túto profesiu tak marginalizovať?

Najčastejšia odpoveď je, že si to táto krajina nemôže dovoliť. Avšak, pri zbežnom porovnaní podobných, aj chudobnejších štátov, tento argument úplne odpadá. Slovensko by mohlo pokojne vyplácať učiteľom dvojnásobok súčasných miezd. Rovnako sú nezmyselné vyhlásenia o nepodstatnosti platov. Súhlasím, na finančné ohodnotenie sa problémy nedajú redukovať. Školstvo nevyhnutne potrebuje systémové zmeny. No nevyhnutným predpokladom rozvoja akejkoľvek disciplíny je v prvom rade dôstojný plat. Vyhlásenia, že to predsa nemôže byť o peniazoch, vypúšťajú buď tí, čo sú za vodou, alebo zasnení rojkovia. Chcel by som vidieť podnikateľa, ktorý by išiel do biznisu s víziou, že sa jeho príjem bude dlhodobo držať zľahka nad úrovňou minimálnej mzdy.

Predstavy o akomsi dematerializovanom učiteľovi živia u nás hlavne romantizujúci konzervatívci. Alebo aj občas aj neoliberálne plátky. Z času na čas vytiahnu príklad výnimočného učiteľa. Nebojácneho hrdinu, ktorý zdolal systém svojou vynaliezavosťou, dôvtipom a fortieľom. Hravo a nenútene zaujal žiakov. Používa premakané metódy zo Západu. Nehľadí na prachy, ide a darí sa mu. Je aktívny, snaží sa, ukazuje nové cesty. Tak to má byť! Nie ako tí ostatní zaostalí lenivci v školstve! Škoda len, že realita je trošku smutnejšia. Každý, kto sa trochu vyzná v pomeroch, vie, že takéto príbehy končia buď mimo školstva, alebo v zahraničí. A sú vlastne len potvrdením biedy celého systému.

Ak podhodnocovanie práce učiteľov nesúvisí celkom s ekonomikou krajiny, v čom teda spočíva? Ako je možné, že takzvaná verejná mienka netlačí, aby tu došlo k reálnym zmenám? Prečo nie je nutnosť kvalitného učiteľského stavu zvnútornenou témou? Príčiny je treba asi hľadať v spoločenskom nastavení voči tejto profesii. V stereotypoch a zaužívaných predstavách o učiteľoch, ale aj o vzdelaní a vzdelávaní, ktoré sa rozšírili naprieč sociálnymi vrstvami. Mnohé z nich sa utvárali v dávnejšej, iné bližšej minulosti a odovzdávajú sa medzi generáciami. Formujú názory na učiteľský stav, ale aj  to, ako pristupujú samotní učitelia k svojej profesii. Akým sebavedomím disponujú, ale aj kam siahajú ich profesijné ambície. Niektoré z týchto zaužívaných schém skúsim pripomenúť.

Obdiv a pohŕdanie bývajú často dvoma stranami rovnakej mince. To platí aj o učiteľoch. Deklaratívne poklepkávanie po pleci a vyzdvihovanie ich práce (ktoré býva aj úprimné, hlavne od bývalých učiteľov, či ich partnerov) neraz iba zakrýva jednoznačné opovrhovanie. Čím ostentatívnejší chválospev, tým väčší vnútorný posmech. Koniec koncov, tak je to na Slovensku s väčšinou intelektuálnej činnosti. Patrí sa ju občas pookiadzať, no v princípe cenu nemá. Každému je predsa jasné, ako sa veci majú. Netreba špekulovať, rozoberať, či mudrovať. Sedliacky rozum vie predsa všetko najlepšie. O politike, ekonomike, kultúre a vlastne o celom živote. Daromné dumanie a komplikované písanie nikam aj tak nevedie.

Dehonestovanie intelektuálnej činnosti vplýva na to, že tento typ práce nie je vnímaný ako ekonomicky hodnotný. Intelektuálski darmožráči predsa neprinášajú nikomu prospech. „Duchovná“ aktivita predsa nemôže vykazovať známky skutočnej práce. Načo teda platiť za niečo, čo nemá spoločenský, alebo privátny zmysel? Aj činnosť učiteľov treba vnímať v tomto kontexte. Ich povolanie tiež nie je poriadnou robotou. Nenamakajú sa pri nej. Učia každý rok to isté. Majú dlhé prázdniny. Ani stres to bohvieaký nie je. Načo ju potom platiť? Za málo práce, malo peňazí. A keď začnú vyskakovať, treba im pripomenúť, že by sa mali obetovať. Veď učenie nemôže byť o prachoch. Ide o poslanie.

Samozrejme, pohŕdanie učiteľskou profesiou nemožno vidieť iba v kontexte slovenského anti-intelektualizmu. Reputáciu tejto profesie treba dať do súvisu s nedávnou totalitárnou minulosťou. Učitelia na všetkých úrovniach boli hlasnými trúbami vtedajšieho režimu. Hoci často hrali dvojakú hru, svoju ideologickú prácu vykonávali neraz až príliš dôsledne. Nejedno dieťa dostávalo doma jasné inštrukcie ohľadom školy. Vstupovalo do triedy s tým, že treba brať s rezervou určité informácie. Hádam ani netreba zdôrazňovať, že sa tým len posilnil odpor voči intelektuálnej činnosti. A priepasť sa medzi „ľuďmi“ a učiteľmi ešte zväčšila. A podľa všetkého tento dualizmus naďalej pretrváva.

Od revolúcie ubehlo už dosť rokov, no školstvo to výrazne nepoznačilo. Až na pár výnimiek, po prevrate na školách ostali učitelia z bývalého režimu. Iní jednoducho neboli. Na kandelábroch neviseli a boli radi, že tam mohli ostať. Niektorí v rámci detoxikácie prešli na cirkevné školy. Iní si založili súkromné. Každý tíško pracoval, aj keď sa postupne rozpadali triedy, učebnice, aj stoličky, na ktorých sedeli. Mali totiž maslo na hlave, preto držali hubu a krok. Nekonali sa žiadne protesty, ani štrajky. A vládnucim neoliberálom to len vyhovovalo. Mohli školstvo pomaly tunelovať. Presúvať peniaze buď úplne inam, alebo do súkromných škôl, odkiaľ sa mohli prostriedky vrátiť „do systému“.  A keď už boli školy v rozklade, začali kázať o reformách. A hovoria o nich doteraz.

Postupne sa zaviedla predstava, že v školstve ostávajú iba neschopní. Hlavne v základom a strednom, kde možnosti vedľajších zárobkov bývajú obmedzenejšie (na vysokých školách je situácia odlišná, keďže sú tam o niečo vyššie príjmy a možnosti viacerých zamestnaní). Keďže slovenská spoločnosť je patriarchálne organizovaná, muži z tejto profesie odišli, alebo ostali na riadiacich postoch. „Chlapské prachy“ sa v školstve nezarábajú. Kto to nepochopil, uvidí, keď bude mať rodinu. Posolstvo je jasné: Nájdi si poriadnu robotu! Žene pristane, keď sa „hrá“ na učiteľku, ale chlap? Jedine ak niekde popritom naozaj zarába a dokáže tak zabezpečiť všetko, čo treba. Znie to politicky a rodovo nekorektne? Áno, je to nekorektná situácia, ani neviem, voči ktorému rodu viac.

Napriek tomu, v poslednej dekáde do školstva prišla nová generácia pedagógov. Nahradili výrazný výpadok absolventov z deväťdesiatych rokov, ktorí sa realizovali skôr v biznise. Mladí učitelia nie sú veľkými idealistami, no evidentne hodnotu človeka nestotožňujú s tým, či uspel ako podnikateľ. Oproti minulosti majú výhodu, že si ich nik nespája s totalitou. No na rozdiel od „starých štruktúr“, kvalita ich vzdelania je veľmi diferencovaná. Naďalej na seba narážajú „uplacírovaní“ a tí, ktorí aj niečomu rozumejú. Stačí letmý pohľad na pracovisko, aby bolo jasné, kto prevláda. Z nevyhovujúcich pracovných podmienok hraničiacich s absurditou radšej odchádzajú. Mimo školstvo, alebo do zahraničia. Koľko pedagógov už odišlo, neviem povedať. Isté je, že pri pretrvávajúcom bezútešnom stave tu veľa zaujímavých ľudí neostane. Veď prečo by aj mali.

Vzdelanie na Slovensku prestalo byť spoločenskou hodnotou. Sú ňou nanajvýš tituly. Škola je iba nevyhnutnou prekážkou k sebarealizácii. Preto sú učitelia nepodstatní. Čo je však horšie, tento fakt zaisťuje legitimitu pre hrubé vykorisťovanie tejto skupiny obyvateľstva. Dochádza tu k zamedzovaniu prístupu k nárokovateľným finančným prostriedkom. Učiteľom je odopieraný adekvátny podiel na spoločnom dobre, ktoré nielen napomáhajú utvárať, ale ho fakticky umožňujú. Bez nich by neboli start-upy, „kreatívni“ hipsteri, ani montéri v automobilkách.  Sú nutnou podmienkou fungovania štátu. Inak povedané, ak žiak zarába vďaka svojmu učiteľovi, musí mu to spravodlivo vrátiť. Ak sa tak nedeje a pedagóg nemá dôstojne zaplatené, tak dochádza k okrádaniu. Vo výsledku za dvadsaťpäť rokov ide azda o najväčšiu krádež, aká sa v tejto krajine stala.

Mnohé uvedeného sú známe fakty. No práve na elementárne veci sa často zabúda. Preto treba banality často pripomínať. Aj to je úloha učiteľov. Začínať neustále od začiatku. Ukazovať súvislosti.  Poukazovať na pôvodné úmysly. A konečne začať aj brániť svoje záujmy. Inak zostanú tam, kam ich poslala spoločnosť. Ale trochu aj oni sami. Na dno záujmu a dôstojnosti. Za okraj akceptovateľnosti. Na hranicu chudoby. Teda tam, odtiaľ už niet veľa ciest. Vlastne iba dve. Buď nahor alebo do zahraničia. Slovenské školstvo to má ťažšie. Ujsť nemôže. Buď vypláva, alebo zakape na hlúposť.